Separačná úzkosť u psa - ako ju liečiť?

Čo je to separačná úzkosť u psa?

Separačná úzkosť je jednou z najčastejších úzkostných porúch u šteklivých domácich zvierat.
Tento syndróm správania sa vyskytuje u domácich zvierat, ktoré sú obzvlášť naviazané na členov rodiny. Môže sa vyskytnúť u domácich zvierat v ktoromkoľvek štádiu života.

Stav sa prejavuje, keď je zviera odlúčené od svojho majiteľa - pes, ktorý je doma sám (napr. keď človek odchádza do práce alebo na nákupy), prežíva nadmernú úzkosť a stres, čo sa môže prejaviť nadmernou vokalizáciou alebo ničením vybavenia domácnosti.

Príčiny separačnej úzkosti u psov

Pričiň uvedenej úzkostnej poruchy je mnoho a neexistuje jeden konkrétny základný strach, ktorý by spôsoboval, že sa domáce zvieratá boja byť samé.

V niektorých prípadoch môže súvisieť s traumatickým zážitkom, náhlou zmenou prostredia (napr. sťahovanie do nového bytu), životného štýlu a dennej rutiny (napr. spôsobenou príchodom nového člena rodiny). Často sa však stáva, že pes trpí separačnou úzkosťou, aj keď v minulosti nezažil žiadnu traumu - v tomto prípade môže byť príčinou genetická predispozícia (napr. u talianskeho chrta).

Separačná úzkosť sa opakovane diagnostikuje u zvierat, ktoré boli v ranom veku príliš naviazané na svojho majiteľa. Táto situácia je obzvlášť častá u šteniat vychovávaných bez matky alebo príliš skoro oddelených od matky, ktoré trávili každú možnú chvíľu s opatrovateľom v snahe kompenzovať šteniatku nedostatok psej rodiny.

Chorému zvieraťu sa totiž zvyčajne venuje viac starostlivosti a pozornosti, čo môže následne viesť k naučenej bezmocnosti, pocitu straty nezávislosti a nadmernej naviazanosti na človeka.
Uvedená porucha môže postihnúť aj psy, ktoré boli umiestnené v útulku tým, že sa im nedostáva primeranej pozornosti.

Pandémia COVID-19 a separačná úzkosť u domácich zvierat

Na začiatku pandémie koronavírusu SARS-CoV-2 bola veľká časť populácie nútená študovať alebo pracovať na diaľku. V dôsledku toho ľudia trávili oveľa viac času spolu so svojimi domácimi zvieratami. Hoci to spočiatku potešilo mnohých psov a ich milujúcich opatrovateľov, návrat do reality spred pandémie bol pre mnohé rodiny ťažký.

Psy sú tvory, ktoré majú rady rutinu - počas obdobia domácej izolácie si domáce zvieratá rýchlo zvykli na stálu prítomnosť svojej ľudskej svorky a nový denný rytmus. Častejšie, ako inokedy si opatrovatelia našli voľnú chvíľu, aby svojmu miláčikovi hodili obľúbenú loptičku alebo mu potrápili bruško. Mnohí ľudia brávali svojich psov na dlhšie prechádzky, ako zvyčajne a bolo viac času na výcvik trikov a poslušnosti. To sú zvyčajne pozitívne zážitky, ktoré silne posilňujú puto medzi človekom a zvieraťom.

Moment, keď sa pandemické obmedzenia začali uvoľňovať a rodiny sa zrazu vrátili na svoje pracoviská a do škôl, bol pre niektorých stekajúcich kamarátov veľmi ťažký. Tí citlivejší sa ťažko vyrovnávali s novou realitou a osamelosťou, čo viedlo k nárastu separačnej úzkosti, ktorú zaznamenali aj behavioristi psov.

Príznaky separačnej úzkosti u psov

Najčastejšie opisované príznaky správania v reakcii na odlúčenie od opatrovateľa sú: nadmerná vokalizácia (zviera môže výť, kvičať, štekať), pohybová hyperaktivita, deštruktívne správanie (napr. hypervigilita, hypervigilné správanie, napr. hryzenie srsti, škrabanie na dvere, ničenie nábytku a osobných vecí členov domácnosti, najmä tých, ktoré nesú pach neprítomnej osoby) alebo naopak apatia, rezignácia, depresia (mnohé psy odmietajú prijímať vodu alebo potravu, prejavujú nechuť hrať sa, kým sa majiteľ nevráti domov). Nie je tiež zriedkavé, že psy sa venujú fyziologickým potrebám na miestach, ktoré na to nie sú určené.

Zvieratá trpiace separačnou úzkosťou môžu neustále sledovať svojho majiteľa -zo strachu pred opustením sa neodvážia ani na chvíľu vzdialiť a krok za krokom nasledujú svojho milovaného.

Separačná úzkosť nemá vplyv len na zviera - znižuje aj kvalitu života opatrovateľa, ktorý musí rozčúleným susedom vysvetľovať, prečo pes vyje, a prispôsobiť denný program zvieraťu, ak nezostane doma samo. Ničenie cenných predmetov a kladenie na obľúbený koberec alebo nábytok zvieraťa zvyšuje frustráciu a pocit bezmocnosti človeka. Žiaľ, neliečená separačná úzkosť veľmi často vedie k tomu, že sa psy odovzdávajú do útulkov.

Okrem uvedených prejavov úzkosti sa pozorujú aj fyzické zmeny svedčiace o strese. Patrí medzi ne okrem iného: zvýšené svalové napätie, tras tela, zvýšené slinenie, zrýchlené a plytké dýchanie, nervózne zívanie, nesústredenosť, ťažkosti so sústredením, poruchy spánku, tráviace príznaky - hnačka a/alebo zvracanie.

Je však dôležité si uvedomiť, že každé zviera má inú povahu - preto sa príznaky separačnej úzkosti môžu líšiť svojou závažnosťou a intenzitou.

Komplikácie spojené s prežívaním chronického stresu

Dlhodobé, opakované vystavenie stresu v dôsledku separačnej úzkosti môže viesť k vzniku chronického stresu, ktorý veľmi zaťažuje systém zvieraťa.

Dlhodobá úzkosť negatívne ovplyvňuje fungovanie imunitného, nervového, endokrinného a obehového systému psa. Preto je veľmi dôležité účinne obnoviť pokoj vášho milovaného domáceho maznáčika.

Terapia separačnej úzkosti - ako pomôcť svojmu domácemu miláčikovi?

Pri podozrení na separačnú úzkosť je dôležité stanoviť správnu diagnózu. Tá sa vykonáva na základe individuálnej anamnézy a po stanovení vhodnej lekárskej diagnózy. Ak sa podozrenie potvrdí, je dôležité čo najskôr zaviesť terapiu. Úzka spolupráca s odborníkom na správanie psov je nevyhnutná a niekedy je indikovaná pomoc veterinárneho lekára.

Liečba separačnej úzkosti je založená na kontrole prostredia (poskytnutie bezpečného priestoru, v ktorom si zviera nemôže ublížiť a spôsobiť veľké škody), modifikácii správania a v niektorých prípadoch na farmakoterapii.

Je veľmi dôležité stanoviť pevný denný režim, vďaka ktorému sa pes bude cítiť bezpečne. Veľmi užitočné môžu byť dlhé prechádzky s možnosťou očuchávania, rôzne hry (aj s inými psami) a cvičenia, učenie povelov (od základných, ako je "sadni", "ľahni", až po pokročilejšie) a používanie pochvaly.

Ďalším dôležitým opatrením je zvyšovanie pocitu nezávislosti nášho domáceho maznáčika. Postupne predlžujte čas, keď pes zostáva sám, počas ktorého sa učí upokojiť a zvyká si na pobyt bez opatrovateľa. Behaviorálna terapia zahŕňa aj odnaučenie signálov, ktoré si zviera spája s odlúčením (napr. obúvanie, zvuk kľúčov, otváranie dverí).

Počas pobytu v byte by zviera malo dostávať pozornosť, keď sa ju majiteľ rozhodne poskytnúť. Nemalo by sa tak diať zakaždým, keď sa jej zviera dožaduje. Kľúčom k pokroku je dôslednosť, dodržiavanie stanovených pravidiel a dodržiavanie odporúčaní odborníkov.

Medzi lieky používané na zníženie separačnej úzkosti patria klomipramín a iné tricyklické antidepresíva (napr. amitriptylín), benzodiazepíny, progestagény, neuroleptiká (napr. acepromazín).

Čo nerobiť, aby ste nezhoršili situáciu a nezvýšili úzkosť psa?

V žiadnom prípade by pes nemal byť trestaný za správanie, ktoré si neželáme, napr. za ničenie osobných vecí alebo vyprázdňovanie bytu. Pes si nedokáže spojiť trest so svojím správaním a nechápe náš hnev.

Nezvyčajné zviera náhle neoddeľujeme na dlhé hodiny. Namiesto toho postupne predlžujeme dobu neprítomnosti.

Snažte sa vyhnúť dlhému lúčeniu a vítaniu po návrate psa domov, pretože to je spojené s prežívaním silných emócií, ktoré môžu zosilniť už existujúci strach z ďalšieho odlúčenia.

Ignorujte pokusy o upútanie pozornosti psa a namiesto toho odmeňte pokojné správanie.

Mnohí ľudia si myslia, že vziať si domov druhého psa je dobrý nápad, ako predísť separačnej úzkosti, bohužiaľ, často to problém nerieši, pretože naše zviera je naviazané na konkrétnu osobu a separačná úzkosť nie je spôsobená nedostatkom spoločnosti iného zvieraťa.

Čo sa dá urobiť, aby sa zabránilo separačnej úzkosti?

1. Od prvého momentu, keď do našej domácnosti príde nové zviera, musí byť pes zvyknutý na to, že počas dňa sú chvíle, keď sa bude musieť postarať sám o seba. Odchod od majiteľa sa preňho musí stať prirodzeným, preto je vhodné dať mu priestor na samostatnú hru a nevenovať mu všetku svoju pozornosť.

2. Je dôležité, aby si pes zvykal na našu neprítomnosť po malých krokoch. Dobrým riešením je postupne predlžovať čas našej neprítomnosti (spočiatku to môže byť odchod do inej miestnosti na niekoľko minút), ktorý potom postupne predlžujeme.

3. Môže byť užitočné umiestniť kameru na dobu odlúčenia. Umožní nám to lepšie sledovať, ako sa pes počas našej neprítomnosti správa, a rýchlejšie konať, ak sa objavia známky stresu.

4. Pre psa je tiež dôležité poznať denný rozvrh, ktorý budú dodržiavať jednotliví členovia rodiny. Tým sa do života vášho štvornohého miláčika zavedie rutina a zvýši sa jeho pocit bezpečia.

5. Počas vašej neprítomnosti môžete psovi nechať hračky alebo pochúťky, ktoré ho zamestnajú a sústredia na nejakú činnosť. Často sa odporúčajú lízacie podložky, pretože majú na vášho domáceho miláčika upokojujúci účinok.

Zhrnutie - separačná úzkosť u psa

Separačná úzkosť je jednou z najčastejších porúch správania psov. Je definovaná, ako súbor správania, ktoré sa objavuje, keď je zviera oddelené od osoby, s ktorou je úzko spojené.

Neexistuje jediná definovaná príčina, ktorá by viedla k vzniku tohto problému. Medzi prispievajúce faktory môžu patriť predchádzajúce traumatické zážitky, náhle zmeny bydliska, životného štýlu a denného režimu, šteniatka oddelené od matky príliš skoro alebo vychovávané bez nej a genetické faktory.

Medzi príznaky separačnej úzkosti patrí nadmerná vokalizácia, deštruktívne správanie, pohybová hyperaktivita alebo naopak apatia a rezignácia.

Liečba uvedeného problému spočíva v zabezpečení bezpečného miesta pre zviera, kde si nemôže ublížiť, keď je oddelené od svojej milovanej osoby, v úprave správania a v niektorých prípadoch v zavedení farmakoterapie. Mimoriadne dôležitá je úzka spolupráca s odborníkmi a dôslednosť a vytrvalosť majiteľa.

Liečba separačnej úzkosti nie je jednoduchý proces, ale nie je nemožný.